Úryvky z histórie

(so súhlasom Csabu Tolnaia sú použité úryvky z jeho knihy "Levice na starých fotografiách")

Dominantou Námestia hrdinov je nepochybne hotel Lev. Postavili ho na mieste hostinca Lev (Oroszlán vendéglő, Nagy fogadó) na rohu Ulice Československej armády (kedysi Telekyho ulica smerujúca k Osmanskému námestiu) a hlavného námestia. Pôvodný hostinec Lev, ktorý tu existoval už v polovici 19. storočia, dňa 8. októbra 1879 v ranných hodinách zachvátil požiar, ktorý vznikol v maštali. Po ňom budova zostala na nejaký čas bez strechy. Divadelné predstavenia sa organizovali pod prístreškom vo dvore a neraz sa stalo, že sa na ne diváci pozerali spod dáždnikov. Napriek pôvodným plánom na rekonštrukciu v roku 1904 mestské zastupiteľstvo zarmútilo Levičanov rozhodnutím o asanácii starého hostinca.

Jedným z jeho deviatich známych nájomcov bol František Nyitrai. Ten v hostinci predával víno z levických viníc. Posledným nájomcom bol Jozef Fertikó. Okrem zábavy, ubytovania a obchodných priestorov majitelia hostinca prenajímali priestory osvetovému spolku Kasíno, spevokolu Dalárda a ďalším. Nachádzalo sa tu jediné divadelné pódium v meste. Nižším vrstvám obyvateľstva slúžila tzv. Opilecká krčma (Korhely kocsma) s ľudovými cenami. Projekt novej budovy hotela vyhotovili budapeštianski architekti József Vas a Nándor Morbitzer, víťazi súťaže z roku 1907. Hotel postavili v rokoch 1909 a 1910 v secesnom slohu. Prvému nájomcovi Jozefovi Fertikóovi ho odovzdali 10. decembra 1910. Nový hotel mal svoje hrdé miesto na hlavnom námestí a v poskytovaní služieb iba ťažko nachádzal konkurenciu. Jedlá z hotelovej reštaurácie výnimočných chutí, kvalitné plzenské pivo, pohotoví čašníci, živá hudba, ktorá hrala každý večer, dôraz na čistotu, komfortné ubytovanie či vlastná preprava hostí hotelovým dostavníkom. Tým sa hotel stal známy aj v iných mestách.

Ako bolo pri podobných secesných stavbách zvykom, priamo na nároží bol vchod do kaviarne. V strede južného krídla bol vchod do hotelovej recepcie. Vestibulom, korunovaným kruhovou galériou, sa prechádzalo do skvostnej spoločenskej sály s bohatou štukovou výzdobou. Kaviareň a obchody s výkladnými skriňami chránili pred slnkom markízy. V teplých letných podvečeroch bolo pred kaviarňou najveselšie. Priestor pod markízami sa zmenil na letnú záhradu so stolmi a kreslami. Na terase si Levičania pochutnávali na zmrzline, o ktorej sa hovorilo, že „takú dobrú ani v Pešti nepredávajú“. Celkové architektonické poňatie exteriéru hotela Lev je vyváženou zmesou wagnerovskej a uhorskej secesie. Na prízemí sa nachádzal hostinec, reštaurácia, kaviareň s kartárskou miestnosťou a nájomné obchodné priestory so skladmi. Na poschodí je priečelie členené balkónmi. V štíte na nároží je umiestnený reliéfny erb mesta. Nad oknami na poschodí sa skvel nápis Mestský Veľký hotel, na južnom krídle (od pešej zóny) bol maďarský názov Városi Nagy Szálloda. Hotel bol obľúbeným miestom rytiera Gustáva Schoellera. Traduje sa, že rád chodieval do hotelovej vinárne, aby si vypočul cigánsku hudbu a neraz v nej minul nemalé peniaze. Do dejín hotela sa zapísal šatniar a dlhoročný pracovník Frico Friedmann, „figúrka“ dobre známa hotelovým hosťom najmä vďaka nevídanému zmyslu pre humor. Mestská reduta, Veľký hotel, hotel Denk – všetky tieto názvy v minulosti označovali hotel Lev. Budova patrila mestu, ktoré hotel prenajímalo. Nájomcovia hotelovej časti museli vlastniť hotelovú, kaviarenskú, výčapnícku a kinematografickú koncesiu. Nový hotel postavili sčasti na základoch staršieho hostinca. V pivničných priestoroch možno dodnes pozorovať pôvodné chodby a klenby. Jozef Fertikó, ktorý mal hotel do roku 1922, na vtedajšie pomery veľkú budovu vybavil zodpovedajúcim zariadením.

V roku 1913 v jej priestoroch otvoril kino Apollo, prvé stále kino v Leviciach. Zo začiatku sa premietalo len počas jarmokov, sviatkov a iných významných dní. Neskôr sa premietalo každý deň okrem pondelka. Vo všedné dni sa konalo jedno predstavenie, a to večer o 20:45. V nedeľu sa konali 4 predstavenia o 14.00, 16:00, 18:00 a o 20:30 hodine. Kino sídlilo vo veľkej secesnej divadelnej sále hotela. Práve v hoteli Lev sa zrodil vynález z dielne židovského fotografa a premietača Žigmunda Adlera. Vynašiel a skonštruoval automatický vypínač. Ten v sále vypol svetlo v momente spustenia premietačky. Na začiatku každého predstavenia boli asi 15 minút premietané zo sklenených pozitívov reklamy levických firiem. Návštevníkom kina bol tiež dobre známy pán Schweier, ktorý ako slepec sprevádzal nemé filmy svojou hrou na klavíri. Reklamné pútače, plagáty a pozvánky na film do kina sa umiestňovali na reklamných stĺpoch a na terase kaviarne. V tom čase mal hotel 22 izieb, päť obchodných miestností, tri byty, divadelnú sálu so 600 miestami, reštauráciu, jedáleň, veľkú kaviareň a ubytovacie priestory pre personál. Hotel mal centrálne kúrenie, ktoré vyhotovila budapeštianska firma Tórs és Ormai. Vo dvore boli stajne, sklady a garáž pre konský dostavník. Bol používaný na prepravu hotelových hostí k železničnej stanici.

V rokoch 1922 až 1941 sa nájomníkom hotela stal Ján Denk, ktorý mu vdýchol nevídanú noblesu a dôstojnosť. V roku 1933 dalo mesto v spolupráci s Jánom Denkom hotel prestavať a zmodernizovať. Počet hosťovských izieb sa rozšíril z 22 na 25, vo dvore sa vybudovali garáže. Autobus a autá zaparkované pred hotelom potvrdzujú, že automobilizmus sa v Leviciach rozrástol do významných rozmerov. Návšteva hotelovej reštaurácie bola vhodnou príležitosťou, ak sa niekto chcel pochváliť úspechmi alebo ukázať nové auto. Stanovisko taxíkov pred hotelom patrilo medzi najväčšie na Slovensku. Konský dostavník, slúžiaci na prepravu hostí, nahradil už autobus. Ročné nájomné za hotel bolo 60 000 korún československých. Hotel Lev vyhovoval vtedajším hygienickým podmienkam a keďže bol veľmi známy v širokom okolí, hostia ho s obľubou vyhľadávali. Vpravo od hlavného vchodu bola terasa kaviarne na drevenom podstavci. Sťahovacie markízy mali niekedy pruhový vzor, inokedy bol na nich nápis Mestský hotel a kaviareň. Hotelová kaviareň bola vyblýskaná a najviac vyťažená v sobotu večer, keď si do nej zákazníci chodili oddýchnuť a zabaviť sa po náročnom pracovnom týždni. Záverečná bola až o druhej hodine v noci. V zimnom období kaviarenské priestory zapĺňali obchodníci, umelci, advokáti a bohatí remeselníci, ktorí tu trávili dlhé večery pri kartách a debatách, sediac za mramorovými stolmi. V kaviarni bol barový pult. Vždy pri ňom stáli upravení čašníci pripravení obslúžiť hostí.

Už spomenutá divadelné sála dlhé desaťročia patrila k najväčšiemu uzavretému priestranstvu v meste a usporadúvali sa v nej najvýznamnejšie kultúrne a spoločenské udalosti. Okrem kina, tradičných plesov, tanečných zábav a divadelných predstavení v ňom levické spolky organizovali rozličné vzdelávacie, športové ( stolnotenisové majstrovstvá a pod.)výstavné, prednáškové a literárne stretnutia. Profesionáli a levickí ochotníci v nej často hrali rôzne divadelné kúsky. Vo štvrtok 7. apríla 1927 pricestoval vlakom do Levíc známy maďarský spisovateľ Móricz Zsigmond s manželkou. Mnohí ľudia z okolia prišli do divadelnej sály, aby ho mohli naživo vidieť a počuť. V divadelnej sále hotela Lev sa obaja hostia literárnym vstupom prihovorili prítomnému obecenstvu. V divadelnej sále hotela Lev hrával aj veľký levický symfonický orchester, ktorý významne reprezentoval naše mesto. Fizély Karol, levický zámočník a významný kultúrny aktivista, v sále predstavil Levičanom aj nový akumulátor zostrojený spolu s profesormi Baníckej akadémie Š. Farbakym a Š. Schenekom. Ako to už medzi ľuďmi chodí, v sále sa nekonali len príjemné udalosti, ale aj násilné, výtržnícke potýčky názorovo i politicky odlišných skupín. Neraz niektoré demonštrácie, politické mítingy komunistov či národných socialistov museli občas ukončiť obušky levických žandárov a bitkári si museli ísť schladiť hlavy na žandársku stanicu.

V prízemných priestoroch hotela boli obchody, ktoré si prenajímali rôzni obchodníci (napríklad Ľudovít Kertész). Bol tu aj Holzmannov módny obchod s dámskou a pánskou konfekciou alebo Gambatého obchod s potravinami. Veľké výkladné skrine prerobili na delené okenné tabule. Práve pod nimi pracovali na svojich „čudesných strojoch“ pouliční drotári (köszörűsök), brúsiči nožov a nožníc a opravári dáždnikov, ktorí pokrikom „köszörűzni!!!“ vzbudzovali pozornosť Levičanov. Majster malým kolesom tlačil celé zariadenie tak, že sa vedel presúvať z miesta na miesto. Veľkým kolesom poháňal kameň brúsiaci otupené predmety. Na obchod s delikatesami Ľudovíta Kertésza upozorňovala reklamná tabuľa vľavo pri výkladnej skrini na budove hotela. Levické deti sa s obľubou cez presklené okenné tabule škerili na hostí sediacich v kaviarni a ukazovali im rôzne grimasy. Vo výkladnej skrini lahôdok Ľudovíta Kertésza bolo zasa vidieť maľovanú tabuľu s reklamou na kávu značky Julius Meinl. V tesnej blízkosti hotela sa nachádzal murovaný kiosk Vojtecha Sokola. Ten bol vďaka predaju južného ovocia, zeleniny, orieškov, pečených gaštanov, aj plodov známych ako „manna“ (podlhovasté struky exotického stromu obsahovali tvrdé semená, z ktorých rehoľné sestry z tzv. Zárdy vyrábali ružence), anízových pelendrekov, cukroviniek a svätojánskeho chlebíka dobrou pastvou pre oči všetkým okoloidúcim.

Koncom 30-tych rokov 20. storočia vábil večerných hostí neónový nápis na fasáde a na streche. Na nosníkoch sa skvel nápis „MESTSKÝ HOTEL DENK“ a „ Kino APOLLO VÁROSI SZÁLODA“ z približne 1 meter vysokých veľkých písmen vyrobených z plechu. Pri komplexných rekonštrukčných prácach v roku 2013 sa písmená N a K našli v podkroví hotela. Zaujímavosťou pri rekonštrukcii vonkajšej fasády hotela bol aj presvitajúci pôvodný maďarský nápis v hornom cípe. Dvadsiate a tridsiate roky 20. storočia znamenali prudký rozmach automobilizmu. V Leviciach sa nachádzali benzínové čerpadlá na hlavnom námestí a autobusy stáli pred hotelom na oboch stranách Bátovskej ulice (dnes Ulica SNP). Benzínových čerpadiel bolo na námestí niekoľko a ich pozícia sa z času na čas menila. Patrili rôznym naftovým spoločnostiam (Naftaspol, Vesta, Apollo, Vacuum Oil Company a iné.) a spravovali ich rôzni nájomcovia (Kohn a Blasz, atď.) Podzemné nádrže mali objem 2 000 až 4 000 l a boli uložené 2,2 m pod úrovňou cesty. Prevádzkari zodpovedali za bezpečnosť, ekológiu a za prenájom platili mestu. V roku 1925 bolo v Leviciach osem osobných automobilov, päť nákladných automobilov, tri motorky, dva autobusy a 187 bicyklov. V roku 1933 tu už jazdilo 110 osobných automobilov, 37 nákladných automobilov, 12 traktorov, 30 motoriek, sedem autobusov a 1 200 bicyklov. V tom čase už v meste existovala autoškola Vojtecha Jancsovitsa. Autobusy značky Mercedes, ktoré prevádzkovali podnikatelia Stránsky, Sojka alebo Laufer, zabezpečovali dopravu v meste. Iné autobusy viacerých dopravných spoločností premávali nielen do okolitých dedín, ale aj do vzdialenejších miest ako Budapešť, Bratislava, Komárno, Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Sklené Teplice, atď. Do autobusu sa nastupovalo zozadu a cestovné sa vyberalo v autobuse.